Ako porozumieť hate speech online: Sme hercami vo virtuálnom divadle sveta stále rastúcej nenávisti

Nenávisť na sociálnych sieťach sa stala súčasťou akéhokoľvek pôsobenia v online sfére. Nezáleží na tom, či sa jedná o zdieľanie názorov na Twitteri, instagramový príspevok známej influencerky z dovolenky na Bali, diskusné fórum o detskej výžive, či hráčsku komunitu v komentároch na Reddite. Kybernetický priestor prekypuje nenávisťou. Aká je však motivácia, ktorá podporuje takéto prejavy?

Doktor Daniel Kilvington pôsobí na Leeds Beckett University vo Veľkej Británii a špecializuje sa na výučbu a výskum, v ktorých sa predovšetkým venuje problematike rasizmu v spojení so športom a novými médiami. Aktívne sa zúčastňuje konferencií venovaných športu a diskriminácii, spolupracuje s niekoľkými nadáciami a charitatívnymi organizáciami. Nenávisť v online priestore vníma ako veľký problém dnešnej spoločnosti a tvrdí, že základom pre boj s online nenávisťou je najskôr pochopenie, prečo sa deje.

(Zdroj: https://hackinghate.eu/assets/articles/selma-policy-large.jpg)

Vo svojom výskumnom článku pracuje s kľúčovou publikáciou sociológa Ervinga Goffmana, The Presentation of Self in Everyday Life. Vychádza z Goffmanovho dramaturgického modelu – ten sa v článku snaží aktualizovať a poukázať tak na menný spôsob online interakcií.

Sociálne siete sa stali signifikantným spoločníkom našich každodenných životov. Či už sa jedná o formy zábavy, vzdelávanie sa alebo komunikáciu, naše offline persóny sa aktívne pripájajú do online sveta a prispôsobujú sa mu. Fenomén internetu však taktiež poskytol výskumníkom široký priestor a možnosti pre štúdium a výskum. Rýchlosť, ktorou sa k nám denne dostávajú správy, zapríčiňuje informačné preťaženie, ktorému čelíme. Doktor Kilvington tvrdí, že rovnako je to aj s nenávistnými správami.

Internet ako médium rasizmu

Nárast nenávistných prejavov online je viac ako badateľný. Takéto správanie však nemusí zostať iba pri internetových výlevoch – v určitý moment sa z obyčajného Facebook komentára môže stať zločin z nenávisti. Ako príklady uvádza autor napr. urážanie žien či xenofóbne, rasistické a transfóbne útoky vo Veľkej Británii a USA. Tvrdí, že k takémuto nárastu prispievajú aj politickí aktéri, ktorí vo svojich kampaniach verejne diskriminujú skupiny ľudí – následne sa opierajú o náboženstvo a tradičné hodnoty a tak vzbudzujú v spoločnosti strach.

Komunity ľudí sú denne zasahované takýmito prejavmi a na sociálnych platformách vznikajú skupinové chaty, stránky a heštegy dedikované nenávisti zameranej voči daným skupinám a jednotlivcom. Doktor Kilvington tu odkazuje na tvrdenia, ktoré na základe zmienených prejavov stavajú online priestor do pozície rasistického média. Ten mal povoliť prenos starých rasových noriem a tzv. ich skrz telefóny a počítače obliecť do „nových šiat“ anonymnej komunikácie.

Na verejnosti sme všetci iba hercami

Na scénu Goffmanova teória ľudskej interakcie. Tá v skratke prirovnáva sociálnu interakciu k divadlu, v ktorom ľudia vystupujú ako herci na javisku, pričom každý hrá rôzne roly. Publikum je tvorené ďalšími jednotlivcami, ktorí sledujú hru na javisku a reagujú na ňu. Túto časť divadla Goffman nazýva predným javiskom. Herci tu konajú podľa očakávaní publika, využívajú rôzne nástroje pre zapôsobenie a napokon hrajú podľa scenára a pravidiel, ktoré sa učia opakovaním a sú následne prenášané na ďalších hercov. Predné javisko je verejným miestom s publikom. Goffman však hovorí aj o tzv. backstage – miesto, kde sídli chránené ja jednotlivca. Backstage ukazuje interakcie bez masky, čo znamená napr. používanie vulgarizmov, otvorené sexuálne poznámky a súkromné konverzácie plné tajomstiev a hanlivých označení osôb, ktoré v danej chvíli v divadle nie sú.

Rozmazávanie hraníc

Kilvington v článku uvádza, že aj napriek tomu, že jeho štúdia stojí na Goffmanovej teórii, nie je možné ju jednoducho použiť aj v kontexte online správania. Toto podporuje tvrdením, že medzi online a offline priestorom existujú 4 signifikantné rozdiely, ktoré ho menia a ovplyvňujú: anonymita, neviditeľnosť, disociačná predstavivosť a rýchla odpoveď. Uvádza, že moderné technológie zapríčinili prenos javiska a backstage do virtuálnej podoby.

Za virtuálne javisko považuje profily na sociálnych platformách, ktoré si tvoríme a zdieľame na nich obsah. Virtuálny backstage sa odohráva v chatovacích aplikáciách, kde používatelia nadobúdajú pocit súkromia a bezpečia v tom, o čom hovoria a s kým o tom hovoria.

Primárnym rozdielom sa stáva fakt, že zatiaľ čo v Goffmanovej teórii sa herci na javisku snažia zapôsobiť a rola, ktorú prezentujú svetu je idealizovaná, vo virtuálnom priestore to môže byť inak – online persóna je manifestovaná cez nenávisť, šikanu a útoky. To, čo predtým patrilo do súkromného prejavu, pocitu bezpečia, súkromia a underground-ových rozhovorov, je prostredníctvom tzv. backstage mimicry zdieľané aj na verejnosti – a tak sa predtým jasne definované hranice medzi javiskom a backstage vo virtuálnom priestore strácajú.

Zdroj: https://journals.sagepub.com/doi/10.1177/0163443720972318

Free speech ≠ Hate speech

Pre bližšie pochopenie online nenávisti je dôležité nazerať na to, aký obsah online sledujeme. V tom hrá veľkú rolu algoritmus a fenomény echo chambers a filtračných bublín. Autor tvrdí, že ak sa nachádzame v prostredí, v ktorom sa beztrestne šíri sexizmus, homofóbia, rasizmus a pod., niektorí ľudia môžu nadobudnúť sebavedomie v zdieľaní takéhoto obsahu a následne tým skrývať hate speech za free speech.

Zatiaľ čo nám internet ponúka rôzne formy zábavy, vzdelávanie sa, možnosť komunikácie s inými používateľmi, vyhľadávanie si informácií, komentovanie a zdieľanie, jeho odvrátená strana prináša šírenie fake news, nenávisť, diskrimináciu a šikanu. Autor na záver článku zdôrazňuje, že keď pochopíme toto správanie, môžeme sa mu postaviť. Zároveň poukazuje na Giffmanove prirovnanie sveta k svadbe a hovorí, že online priestor ňou skutočne nie je – pri snahe sa však môže stať miestom vzájomného rešpektu a inklúzie.

Hovorí, že je dôležité uvedomiť si, že keď nenávistné prejavy narastajú online, súčasne vzrastajú aj offline.

Pokiaľ Vás táto problematika zaujala, celý článok doktora Kilvingtona si môžete prečítať na: https://journals.sagepub.com/doi/10.1177/0163443720972318

46461910

Zdroj: Kilvington, D. (2021). The virtual stages of hate: Using Goffman’s work to conceptualise the motivations for online hate. Media, Culture & Society, 43(2), 256–272. https://doi.org/10.1177/0163443720972318